reklama

SMRŤ Z FILOZOFICKÉHO HĽADISKA

Mnoho ľudí hovorí, že vedia, že raz jedného dňa zomrú. Ale v skutočnosti nikto tomu neverí, pretože by sa ľudia chovali inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

"Nikto nechce zomrieť. Dokonca aj ľudia, ktorí chcú ísť do neba, nechcú zomrieť, aby sa tam dostali. A napriek tomu je smrť cieľom, ktorý všetci zdieľame. Nikto jej nikdy neutiekol. A takto je to tak, ako to má byť, pretože smrť je podľa všetkého tým najlepším vynálezom života. Je nástrojom zmeny v živote. Odstraňuje staré, aby vzniklo miesto pre nové. Práve teraz ste tým novým vy, ale raz, nie za tak dlhú dobu, sa postupne stanete tým starým, ktoré bude musieť ustúpiť. Ospravedlňujem sa, že som tak dramatický, ale je to tak (Steve Jobs)."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Časovosť a smrteľnosť

Ako každý živý organizmus i človek sa narodí, dospieva, starne a nakoniec zomrie. Bytie nespočíva v prostom trvaní, ale v tom, že sa musí postarať o pokračovanie novej, čerstvej generácie, ktorej svojou smrťou zároveň uvoľňuje miesto.

Už v antike sa smrti snažili nejako vyhnúť, aspoň v mýte. Tak v utopickom rozprávaní o zemi Meropis môže starý človek zjesť ovocie zabudnutia, vrátiť sa do mladosti a detstva, až ako nevedomé nemluvňa proste zmizne. Podobný mýtus je i v Platónovej Politike. Ľudia však aj tak tušili, že smrť má význam i sama o sebe. Len vďaka smrti môže byť z ľudského života príbeh. Tak ako obraz musí mať rám a román alebo film začiatok a koniec, platí to, taktiež živote. Čo má mať tvar a podobu, čo má tvoriť celok musí mať svoje medze a koniec. Len preto, že má koniec, že je obmedzený, má v živote takú cenu čas. Nesmrteľný človek by mal na všetko času dosť a najskôr by nikdy nič neurobil. Všetko by mohol odložiť a na všetko si počkať. Nič by nemohlo byť jedinečné ani vzácne, všetko by sa dalo a nakoniec muselo stále opakovať. Nie je to skôr hrôza? Tak to cítil samotný Nietzsche, tejto ťažkej myšlienke večného návratu, z ktorej mal väčší strach ako zo smrti a chcel sa jej postaviť. Keď neprídeme nutne zas, tú hroznú dlhú ulicu tak sa nutne nebudeme vracať na veky? Smrť tak nie je žiadna vec a vlastná smrť nie je ani udalosť, je to hranica, koniec života. Preto tak môžeme životu a všetkému, čo je v ňom, dodávať nejakú vážnosť a cenu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Smrteľnosť v Aristotelovom diele

U Aristotela je dôležitý, aký postoj človek voči smrti zaujme. Nejde však o akúkoľvek smrť, napríklad z choroby či pri nehode, ide o tie prípady, v nich je prítomný moment vlastného rozhodnutia vydať sa v nebezpečenstvo smrti a ktoré sú zároveň krásne, čo je pre Aristotela predovšetkým vo vojne. Smrť je označená ako to najstrašnejšie, je to predmet určitého duševného afektu, totiž krajného strachu, voči nemu je treba osvojiť si náležitý, trvalý postoj, stať sa voči smrti statočným. Strach zo smrti je najviac odôvodnený u dobrého človeka, pretože pre neho je jeho život najväčším dobrom. Čím viac by mal statočný človek všelijakú cnosť a bol šťastný, tým bolestivejšia bude pre neho jeho smrť. Pre takéhoto človeka je žitie to najcennejšie a vedome bude zbavený najväčšieho dobra a to je veľmi bolestivé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo je vlastne duša a z čoho sa skladá. Človek ako živá bytosť ma tri hlavné časti duše a z nich každá svojim spôsobom v rôznej miere odráža božské tým, že naplňuje určité činnosti, úlohy. Od úrovne vegetatívnej duše, ktorá skrz rozmnožovania udržuje večnosť druhu, pre žiadostivú dušu, ktorá vedie k dosahovaní krásy skrz nadobúdania a uplatňovania skvelosti až k činnosti časti rozumovej, ktoré sa skrze zrenia najvyšších predmetov rozumových na božstve priamo podieľa.

Samovražda

Hrôza a odpor hlavne v západných spoločnostiach budila hlavne samovražda ako výraz znechutenia, omrzenia života. Videli v nich totiž výraz najhlbšieho nevďaku, absolútneho pohŕdania svetom, ktoré tak ohrozuje samy základy ľudského a spoločenského usporiadania. Naproti tomu stoici pripustili, že za istých okolností, z nutnosti si človek život vziať môže. O Zénónovi z Kitia sa hovorí, že vyšiel z domu, zakopol a zlomil si prst a spýtal sa:,,Už idem, prečo ma voláš?“ a na mieste sa zabil. Taký pokyn zhora ako dôvod k samovražde pripúšťa patrne i Platón. Niektorí filozofickí obhajci samovraždy, napríklad Seneca, proti základnej náboženskej predstave života ako daru zdôrazňuje autonómiu a zvrchovanosť človeka v zachádzaní dokonca i s vlastným životom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samovražda a katolícka cirkev

Medzi niektorými ľuďmi aj dnes nájdeme názory, ktoré samovrahovi predpovedajú večné zatratenie. Iní rozlišujú zas podľa príčin na zásade ktorých samovrah spáchal vlastnú samovraždu . Ako sa na túto problematiku dnes pozerá katolícka cirkev. Morálny teológ Ivan Šulík v rozhovore pre Katolícke noviny hovorí, že priama samovražda z pohľadu náuky cirkvi nikdy nie je dovolená. Ani ako cieľ, ani ako prostriedok. „Samovražda chcená ako cieľ znamená, že človek nechce žiť, tak sa nejakým spôsobom zabije. Chcená ako prostriedok je, keď človek prostredníctvom samovraždy sleduje nejaký cieľ. Ten môže byť sebavznešenejší. Napríklad matka skočí z okna, aby svoje orgány mohla darovať chorému dieťaťu.“ 
 

Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza, duše samovrahov budú musieť zostať na najnižšom mieste očistca tak dlho, kým na svete neuplynú tie roky, ktoré mali ešte stráviť na zemi. Musia vidieť, ako ich rodičia a príbuzní znášajú hanbu a komplex viny, pretože si vyčítajú, že hádam mohli nešťastiu zabrániť. Ani sa nedá vypovedať, ako nevýslovne pritom duše samovrahov trpia a prežívajú zničujúci pocit viny voči svojim blízkym, ktorým spôsobili nesmierny žiaľ a predčasne ich opustili na zemi. Čo im najviac pomáha, sú modlitby živých a sväté omše za ich spásu. Aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.“

EXISTENCIALIZMUS_revolta voči spoločnosti?

AKT SLOBODY-AKT SAMOVRAŽDY-SLOBODNÉ ROZHODNUTIE

"Existencialistov zaujíma existencia jednotlivca v jeho absolútnej jedinečnosti, jeho konečnosť, smrť. Pre nich je život človeka vnútorná záležitosť, každý žije svoj život sám: človek je vrhnutý do sveta, ktorý mu je nepriateľský, ktorý stojí proti nemu v opozícii. Človek žije, aby zomrel – z toho pramení pocit absurdity, nezmyselnosti života. Ak zomrieme, nič nemá zmysel a všetko potvrdzuje východiskovú nezmyselnosť existencie. Pretože si človek uvedomuje svoju ničotnosť, zmocňuje sa ho strach. Ak je určením a cieľom ľudskej existencie smrť, vyplýva z toho pre človeka pocit osamelosti, pocit uzavretia vonkajšiemu svetu.
Ako čelí filozof pocitu absurdnosti? Človek sa slobodne rozhoduje, volí si sám svoju podstatu, stáva sa tým, čo zo seba urobí.“
(J. P. Sartre) 

V existencialistickej filozofii zaznieva ten istý motív: človek žije preto, aby umrel. Pre Sartra je smrť koncom všetkých možností. Existencializmus robí zo smrti zmysel a cieľ ľudskej existencie, a tým vštepuje myšlienku, že život nemá zmysel. Existencializmus je filozofiou človeka, ľudskej existencie. Vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter.

Friedrich Nietzsche prehlásil, že Boh je mŕtvy a vy ste ho zabili! Pre existencialistov platí, téza Existencia predchádza esenciu to znamená, že človek nie je stvorený podľa božieho obrazu, je sám pre seba a sám o sebe, zodpovedný za všetky svoje činy, Boh neexistuje, pretože neexistuje tak nás ani nemohol stvoriť. Musíme si však uvedomiť, že Sartre sa narodil v roku 1905 a zomiera v roku 1980, takže prežil dve svetové vojny, ktoré nesmierne otupili celé ľudstvo a človek ako biologická a sociálna bytosť bola na pokraji zúfalstva. Ľudstvo sa pýtalo, keď existuje Boh, tak prečo toto všetko nechal dopustiť, to celé obrovské ľudské utrpenie.

Človek je odsúdený k slobode." "Byť človekom znamená snažiť sa byť bohom." "Brány svojej väznice si nesie každý človek v sebe." 

Inými slovami: Existencializmus vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter. Človek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a ničoho, sám zodpovedá za realizáciu svojej slobody, za všetky voľby, ktoré v živote uskutočňuje.

Podľa existencialistov je ľudská bytosť odsúdená k slobode, to znamená že je odsúdená aj na voľbu a za svoju voľbu je plne zodpovedná a je donútená voliť, musí sa v každom prípade nejak rozhodnúť. Medzi slobodný akt voľby človeka môžeme radiť aj akt samovraždy. Život jednotlivca v spoločnosti nie je však skutočný život, je to iba povrchná existencia človeka. Ozajstná existencia sa ukrýva v jeho vnútri, no nie je prístupná každému. Človek sa často najviac prejaví a pochopí zmysel v hraničných situáciach na pokraji života a smrti. Cestu k nej existencialisti vidia v strachu pred smrťou, ktorý ukazuje človeku jeho skutočnú osamelosť a jeho individualitu, pretože nikto nemôže zomrieť namiesto iného, každý sa rodí a umiera sám. Ľudské bytie je absurdné, lebo speje k smrti a to je jediná istota.


Zakladateľ fundamentálnej ontológie a predstaviteľ filozofie existencie (nie existencializmu) nemecký filozof Martin Heidegger nepoužíva výraz existencia človeka, ale pobyt človeka (Dasein). Zaoberá sa základnými otázkami bytia a času. Človek je do sveta vrhnutý, nikto sa nikoho nepýtal, či sa chce narodiť, jednoducho sa narodil v istom čase a s istým pohlavím. A obvykle okrem prípadu vraždy a samovraždy sa nikto človeka nepýta či chce zomrieť, človek pri rôznych chorobách, dopravných nehodách a prírodných katastrofách je jednoducho umrie.Podľa Heideggera je ľudské bytie existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú. Ľudská bytosť si nevyberá čas a dobu do ktorej sa narodí ale jej nasledujúci život od momentu narodenia je ovplyvnený dobou v ktorej sa narodil, alebo do rodiny v ktorej prišiel na svet. Človek ako jediný živý tvor si uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený. Jeho celý život je preto sústavná starosť o zachovanie bytia a čo možného oddialenie smrti. Človek si to uvedomuje a vrhá sa do neautentického bytia „Man“ , kedy nie je sám sebou, ale vtedy žije, koná, ako „sa koná“, „ako sa myslí“.

Čo po nás zostane?

Keď človek umrie, zostane po nás predovšetkým mŕtve telo. Žiadna ľudská spoločnosť ho nikdy nepokladá za odpad v posledných časoch je taká tendencia patrná a nedávny výskum ukázal, že napríklad viac ako polovica zomrelých v ČR nemá vôbec žiadny pohrebný obrad, to nie je príznak obecného materializmu, ale hlavne hlbokého rozpadu spoločenských väzieb a vzťahov vypovedá, totiž predovšetkým o pozostalých. V dávnych spoločnostiach bol pohreb vždy záležitosťou celého kmeňa, ak už sa mŕtve telo pochovalo do zeme, spaľovalo, odnášalo do voľnej prírody, alebo dokonca po spálení dokonca rituálne zjedlo. Tým sa zosnulý akosi vracal do života kmeňu. V pohrebných rituáloch sa odráža dvojaká starosť a to starosť o posmrtné blaho zomrelého, často i obava, aby sa medzi živých už nevracal. Predstava nejakom živote po smrti je v ľudských spoločnostiach veľmi rozšírená, nie je však ľahké odhadnúť, kde sa vzala. Opiera sa o radu skúseností o živé a trvajúce vzťahy, spomienky a sny pozostalých, o obecný pocit viny živých voči zomrelému o silnej náboženskej tradícii a o ľudskej potrebe skutočnosť smrť nejak oslabiť. Vyjadruje to ako prežitie nehmotné a tak nesmrteľnej zložky ľudskej osoby a to duše. Po zosnulom zostane aj nejaký majetok, dlhy alebo dielo, ktoré tu zanechal. Tieto diela môžu niesť umeleckú, vedeckú i technickú podstatu. Veľké ľudské diela udržujú na svete povedomie o tom, čo všetko človek dokáže, nastavujú vysokú latku živým. Tak či onak dielo trvá len dovtedy, kým niekoho živého zaujíma. Tak sa po sto rokoch vrátila do života aj Bachova hudba alebo hry Shakespeara.

"Smrti se nebojím, smrt není zlá,
smrt je jen kus života těžkého,
co strašné je, co zlé je, to umírání je (Jiří Wolker). 

Zdroje (táto práca je zostavená na základe knižných aj vybraných internetových zdrojov)

SOKOL, J., 2016. Člověk jako osoba Filosofická antropologie. Vyšehrad ISBN 978-80-7429-682-6.

MAREK, J., 2010. Časovosť a smrtelnosť II . Praha: Togga ISBN 978-80-87258-50-7.

https://svet.sme.sk/c/6088774/jobsova-prednaska-na-stanforde-o-zivote-laske-a-smrti.html

https://www.katolickenoviny.sk/tema/category/tema/article/maju-samovrahovia-nadej-na-spasu.xhtml

http://www.priestornet.com/2014/04/co-s-dusami-samovrahov-skoncia-v-pekle.html .

http://www.phil.muni.cz/~vateha/ 


 

Darina Vavreková

Darina Vavreková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som absolventka magisterského štúdia Filozofickej fakulty PU v Prešove v odbore učiteľstva akademických predmetov slovenského jazyka a výchovy k občianstvu. Zaujímam sa o politické, sociologické a kultúrne dianie v medzinárodnej spoločnosti. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu